Vidieť človeka v núdzi pod nálepkou „bezďák“ vyžaduje zmeniť slovník a prehodnotiť váhu slov. O tom, ako spôsob nášho vyjadrovania dokáže vziať, ale aj dať šancu na dôstojný život ľuďom bez domova, hovorí Roman Soóky z oddelenia sociálnej lingvistiky Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied.
Slová ovplyvňujú naše myslenie, rozhodovanie aj konanie. Dokážu pomáhať a zachraňovať, no rovnako aj oslabovať ochotu pomôcť. Jazykové nálepky ako „bezďák“ či „socka“ môžu otupovať súcit a podporovať zjednodušené, čierno-biele vnímanie bezdomovstva.
Podľa Romana Soókyho zohráva jazyk významnú úlohu pri vytváraní a prehlbovaní predsudkov, hoci si to často neuvedomujeme:
Podľa jazykovedca Romana Soókyho zohráva jazyk nezanedbateľnú rolu v šírení a prehlbovaní predsudkov súvisiacich s bezdomovstvom. „Ak jazykom rozumieme komunikačný nástroj, ktorým si ľudia medzi sebou odovzdávajú informácie, tak argument o šírení predsudkov neobstojí. Veď človek predsa na základe vonkajších znakov – napríklad, že táto osoba prespáva na ulici – iba objektívne pomenúva realitu. Ani v slovníku pri hesle bezdomovec nenachádzame označenie pejoratívnosti. Ak však poupravíme našu perspektívu, z ktorej na jazyk nahliadame, ponúka sa nám aj odlišná odpoveď.“
Jazyk podľa neho neplní len informačnú funkciu, ale aj usmerňuje pozornosť:
„Jazykom totiž aj orientujeme pozornosť iných,“ pokračuje jazykovedec. „Tam je príčina, prečo si občas nerozumieme. V komunikácii s ostatnými navigujeme ich pozornosť tak, aby nazerali na svet našimi očami. Kladieme fakty do rôznych súvislostí – štylizujeme ich. Do hry tak vstupuje individuálny životný príbeh každého z nás, ktorý sa v komunikácii odráža v podobe konotácií. Práve tie vplývajú na naše emócie, pričom rozličné štylizácie navodzujú ľuďom rozličné konotácie, a preto neuváženým či necitlivým používaním jazyka (ne)vedomky skutočne prispievame k šíreniu stereotypov.“
Vráťme človečinu do slovníka
Pre zmenu perspektívy je podľa Soókyho dôležité rozlišovať medzi dvoma prístupmi – „person-first language“ a „identity-first language“. Ide o dve odlišné stratégie, ktoré ovplyvňujú to, ako o ľuďoch premýšľame
„Prvú stratégiu by som poslovenčil v duchu ‚človek na prvom mieste‘, čo znamená, že za každou jazykovou nálepkou, ktorou pomenúvame skupiny – v tomto prípade bezdomovcov – sa skrýva životný príbeh jednotlivca. Každý z nás je predsa originál a žiadna skupina nikdy nebude homogénna, tak prečo pripisovať jednotlivcom črty, ktoré sa nám stereotypne spájajú s kategóriou bezdomovectvo? Z toho pramení i pomenovanie človek bez domova, lebo hoci je pre našu orientáciu vo svete potrebné vedieť pomenovať realitu, dokážeme to robiť aj bez podnecovania k nežiadúcim asociáciám, ktorými je napríklad slovo‚ bezďák‘ nasiaknuté.“
Keď sa „človek“ vytratí z jazykového prejavu, vytratí sa aj z nášho povedomia, čo je riziko druhej komunikačnej stratégie, ktorá stavia do popredia všeobecnú identitu. Navonok zanedbateľná zmena v pomenovaní tak v skutočnosti vedie k priepastnému rozdielu v nazeraní na problematiku.
Z „niekoho“ sa stáva „niečo“. Od „niečoho“ sa dištancujeme. A „niekomu“ pomáhame už menej ochotne. Jedinečný životný príbeh sa stráca – podobne ako človek, ktorého denne míňame bez povšimnutia. A nevidieť v tomto prípade často znamená aj nepriznať mu šancu na návrat do dôstojného života.
(Nie celkom neškodné) jazykové nálepky
Soóky upozorňuje, že aj zdanlivo neškodné označovania môžu ovplyvňovať to, ako vnímame ľudí okolo nás:
„Je zaujímavým fenoménom doby, že všetci chceme byť vnímaní ako individuality, jedinečné osobnosti, avšak už menej sa zaujímame o to, aké reči vedieme o ľuďoch, ktorých považujeme za tých iných,“ uvažuje jazykovedec.
„Hoci sa nálepkovanie ako ‚bezďák‘, ‚osadník‘ či iné môže javiť ako neškodné, opak je pravdou. Takéto pomenovania zjednodušujú pohľad na svet a podporujú skratkovité myslenie. Uváženým a citlivým jazykom, ktorý nás núti upúšťať od podobných jazykových nálepiek, sa vieme dopracovať k pozitívnej zmene. Pretože v konečnom dôsledku je to vždy iba o komunikácii človeka s človekom.
